Dva roky po sebe neprešiel s tímom cez štvrťfinálové sito, preto v lete rozmýšľal, či sa aj do tretice vráti na Slovensko. Slovinský kormidelník Teo Hojč sa však rozhodol pokračovať vo svojej práci v Leviciach. Odmenou bol pre neho nakoniec fakt, že tím odbremenil od všetkých kliatob. Najskôr semifinále Slovenského pohára, následne finále Alpsko-jadranského pohára a na záver zisk majstrovského titulu.

- Na začiatok sa vrátime ešte do leta. Ako dôležité bolo rozhodnutie, že budete pokračovať vo svojej práci v Leviciach?

„Zobral som si čas na premyslenie, aby som si prečistil hlavu po sezóne z dvoch dôvodov. Prvým bolo, že som mal nejaké ponuky, vrátane tej z Košíc. Druhým bolo to, že som bol sklamaný z toho, ako sa sezóna skončila. Cítil som však, že sa chcem vrátiť a bol som aj veľmi motivovaný. Nikdy som neskrýval fakt, že mám rád Levice ako mesto ľudí v ňom. Som šťastný, že som urobil správne rozhodnutie.“

- Takmer celý káder sa vám zmenil, ako prebiehala tvorba toho nového?

„Aj do ďalšej sezóny to budú mať Levice ťažké, ak si chcú udržať káder. Pretože hráči hľadajú silnejšie ligy a lepšie podmienky. Svojim spôsobom je to normálne. Teraz bude veľký záujem o našich hráčov, keďže vyhrali titul a hrali finále Alpsko-jadranského pohára. Počas sezóny však sledujem hráčov, ak sú pre mňa zaujímaví, tak si ich zapisujem na zoznam. To isté robím aj po sezóne. Zaberá to čas, mnoho hodín strávim pri videu, zbieram informácie o hráčoch, sledujem ich predchádzajúce sezóny a volám každému, kto má nejaké informácie. Proces výberu je veľmi dôležitý, ak chcete v sezóne uspieť. Pri výbere hráčov sa môžete pomýliť pri jeho kvalite, ale nemôžete urobiť chybu pri jeho charaktere. Jeden hráč nerobí tím, ale jeden stačí na to, aby zničil družstvo.“

- Podarilo sa vám vyskladať dobrý tím, ale ambície boli stále skromné. Čím to bolo?

„Ak by som napríklad trénoval Inter alebo Košice, tak by som povedal, že našou ambíciou bolo získať titul, čo aj prezentovali. Treba si stanoviť realistické ciele, ale tiež veriť, že dokážete zdolať každého. V tejto lige je minimálne šesť klubov, ktoré majú reálnu šancu na zisk medaily. Nemali sme hviezdy v tíme, ale mali sme hráčov, ktorí boli pripravení hrať ako tím. Niekto múdrejší mi raz povedal – 'Talent vyhráva zápasy, ale tímová práca a inteligencia vyhráva tituly'.“

- Cez sezónu prišli len dve zmeny na súpiske, vyhýbali sa vám aj dlhodobejšie zranenia. To bolo pre Vás ako trénera asi najdôležitejšie?

„Mali sme šťastie, pretože dve zmeny priniesli kvalitu do nášho tímu a vďaka ním sme zosilneli. Nemali sme ani mnoho zranení. Myslím si, že kľúčom bola dobrá príprava a program počas sezóny – náš program regenerácie po zápasoch, práca nášho maséra Paliho a tiež trochu šťastia.“

- Hráčom ŠBK Junior Levice sa zvýšila minutáž. Ako sa zlepšili počas tejto sezóny?

„Nie je ľahké rozdávať minúty juniorom, ak koučujete tím, ktorý chce byť v najlepšej štvorke a nemáte supertalenty ako napríklad Mareka Doležaja a Mária Ihringa. Vždy, keď bola šanca, tak som im dával nejaké minúty. V Alpsko-jadranskom pohári ich dostali viac, ale celkovo ich využili dobre. Mali šancu každodenne trénovať s hráčmi, ktorí už majú niečo za sebou a mohli sa od nich učiť. Paťo Adámik a Martin Danielič sú talentovaní a skvelí chlapci, ktorí boli tiež dôležitou súčasťou tímu. Chcel by som im popriať veľa šťastia k víkendovému Final Four juniorov.“

- K realizačnému tímu sa pripojil počas sezóny Vladimír Klár. Čo priniesol do tímu?

„V predchádzajúcich dvoch sezónach bol Vlado mojim kapitánom, mali sme dobrý vzťah. Od začiatku sezóny zastával post tímového manažéra, na čo si ľahko zvykol. Potom sme sa rozhodli, aby sa pripojil k realizačnému tímu. Priniesol novú energiu a iný pohľad na niektoré veci. Bol ctižiadostivý, tvrdo pracujúci a dosť nám pomohol. Pri tejto príležitosti by som rád poďakoval svojmu asistentovi a priateľovi Lacovi Lutovskému, dlžím mu veľa. Ako tréner si môžete len priať pri svojom boku niekoho takého, ako je Laco. Bez takých ľudí by som bol ničím. Tiež by som rád pozdravil svoj kávičkársky 'gang'.

- Vyhýbala sa vám dlhšia séria prehier. Môžete teda povedať, že bol tím silný po mentálnej stránke?

„Tento tím bol mentálne veľmi silný. Veľký podiel mal na tom charakter hráčov, to sa nedá naučiť. Buď ho máte, alebo nie. Tiež sme v tejto sezóne pracovali s mentálnym koučom Milanom Kalmancaiom, ktorý pomohol hráčom. Veľa času som strávil nad tým, ako pripraviť hráčov na výhry/prehry, ako zvládať tlak a čo robiť, ak odohráte zlý zápas. Mojim cieľom bolo využiť každú prehru na to, aby to bola šanca na zlepšenie. Po jednej prehre som počul, že za výkon v zápase, prípravu a mentálnu prípravu je zodpovedný tréner. To je pravda, za tieto veci som v tejto sezóne bol zodpovedný.“

- Takmer každý obetoval individuálne štatistiky pre tímový úspech. Čo pre Vás toto znamenalo?

„Znamenalo to, že som si pre svoju filozofiu vybral správnych hráčov. Od prvého dňa prípravy som hovoril hráčom, že dokážeme na niečo dosiahnuť. Ako individuality nemáme veľké šance a v niektorých zápasoch sa to aj ukázalo. Myslím si, že som im to vravel každý deň, aby obetovali osobné ciele pre úspech tímu. Chcel by som im za to poďakovať, pretože ide o veľkú vec a nie je to jednoduché, každý má totiž svoje ego a ciele.“

- V tíme sa stretlo mnoho rôznych národností a kultúr. Ako ste to zvládali?

„Bolo to zábavné, mať toľko rôznych kultúr v tíme. Všetci však boli skvelými chalanmi a mnohé som sa od nich naučil. Užíval som si proces, kedy tento tím rástol. Viete, s týmito ľuďmi trávite každý deň po dobu deviatich – desiatich mesiacov. Snažil som sa vybrať hráčov, ktorí nie sú blbými, vedia tiež hovoriť o iných veciach, ako o basketbale a tiež hráčov, s ktorými sa dá zabaviť. Môj život a prácu to uľahčuje.“

- Počas sezóny sa vám nevyhli problémy so slepým črevom. Prišli ste možno do bodu, kedy ste si pomysleli, že je po vašej trénerskej kariére?

„Nie, po mojej operácii som nemal také myšlienky. Chcel som sa čo najskôr vrátiť. Teraz môžem povedať, že môj doktor nebol šťastný, keď ma týždeň po operácii, uvidel na zápase. Chcel by som sa mu poďakovať za operáciu a tiež všetkým ľuďom v levickej nemocnici, dobre sa o mňa starali. Počas leta som mal oveľa väčšie zdravotné problémy, vtedy som mal aj podobné myšlienky.“

- Prehrali ste vo finále Alpsko-jadranského pohára. Bola to možno dobrá lekcia pred ďalšími zápasmi sezóny?

„Bola to ťažká prehra, ale nehrali sme dobre, aj keď chalani bojovali a chceli vyhrať. Urobili sme však nejaké chyby, ktoré sme si v rámci tímu rozobrali a dohodli sa, že sa v play off nebudú opakovať. Mali sme v Alpsko-jadranskom pohári výbornú sezónu, bola to pekná skúsenosť a veľmi nám pomohla.“

- Ako vám tieto zápasy pomohli? Pretože mnohí hráči odohrali v sezóne takmer 60 zápasov?

„Pomohlo to rozdeliť minutáž medzi hráčov, pomohlo to, lebo sa hrali medzinárodné zápasy a tiež to nášmu družstvu pomohlo k zoceleniu na zápasoch vonku. Hráči boli nútení tráviť spolu čas v autobuse, na hoteli, na večeri. Zosilnilo nás to. Hráči radšej hrajú oveľa viac zápasov, ako trénujú, takže toto bolo pre nich výborné.“

- V play off ste prehrali len dvakrát, čo bolo kľúčom k úspechu?

„Mnoho vecí, ktoré sa nedajú zhrnúť do jednej odpovede. Všetko to začalo v auguste, v prvý deň prípravy a potom to bolo o procese. Myslím si, že sme v play off vyzerali dobre, ale na vysokej úrovni sme hrali väčšinu základnej časti, preto sme skončili aj na druhom mieste. Naša defenzíva bola zo štatistického hľadiska najlepšia v lige, v útoku sme boli tiež efektívni. Za každým úspechom je veľa prípravy a tvrdej roboty. Našou obranou sme nútili súpera dávať o desať a viac bodov menej, ako bol ich štatistický priemer.“

- Po siedmich rokoch sa zaplnila levická športová hala. Ako ste si to ako tréner užívali?

„Bol som hrdý na to, koľko ľudí prišlo na posledný zápas. Fanúšikovia sú veľkou súčasťou nášho úspechu v Leviciach, veľmi nám pomohli. Spoliehali sme sa na nich, že prídu a pomôžu nám v poslednom zápase, čo aj urobili. V hale bola neskutočná atmosféra, v ten deň sme nemohli prehrať.“

- Získali ste ocenenie „Tréner roka“, koučovali ste ako hlavný tréner na All Star zápase. Asi teda nie ste taký zlý tréner, ako niektorí o vás tvrdili že?

„V prvom rade, máme najlepších fanúšikov na Slovensku. Toto je tiež ich titul a chcel by som sa im poďakovať za podporu, vášeň a lásku, ktorú nám dávali. Bez nich by sme to nedokázali. Dúfam, že sú šťastní a hrdí na tieto chvíle. Vždy budú ľudia, ktorí vás nebudú mať radi. Naučil som sa nečítať komentáre na sociálnych sieťach. Myslím si, že hráči a tréneri by tieto veci nemali čítať. Ak sa mám zaujímať o niekoho názor na moju prácu, tak musí spĺňať minimálne tri kritériá. Musím rešpektovať tvoje basketbalové úspechy a vzdelanie, musím ťa rešpektovať ako osobu a musíš mať dobré úmysly. Pochádzam z robotníckej rodiny, keď som vyrastal, tak som toho veľa nemal, preto byť tam, kde teraz som, to je požehnanie a zázrak. Prečo by som sa mal teda oberať o spánok rozmýšľaním nad ľuďmi, ktorí ma nemajú radi? Je normálne, že niekedy ľudia reagujú emocionálne, čo je v poriadku, pretože máme city. Problém je, ak niektorí ľudia píšu zlé veci, sú osobní alebo píšu o mojich hráčoch. O mne môžete hovoriť všetko, ale hráčov nechajte na pokoji. Levice sú malým mestom, čiže či chcete, alebo nie, tak sa dopočujete veci. Samozrejme, sú ľudia, ktorí robia všetko pre to, aby si ľudia mysleli, že som zlý tréner a zaslúžim si padáka. Dúfam, že tento titul priniesol do ich životov potrebné šťastie a že sa cítia hrdí na to, čo mne písali, ako sme hrali a tiež aj o mojich hráčoch.“

- Čo ďalšie Vás čaká?

„Som zničený a prázdny. Potrebujem oddychovať.“

Text: Michal Duchovič, basketliga.sk
Foto: Lukáš Droppan